Ako funguje zero-waste s deťmi?

Priekopníčka zero-waste hnutia, Bea Johnson, vo svojej knihe “Domácnosť bez odpadu” píše, že to ide. Jej synovia väčšinu svojho života tak  žili a ani im neprišlo, že žijú bezodpadovo. Proste s tým vyrástli. Tak ako naše deti vyrastajú s tým, že existujú mobily a internet. Nepríde im, že dakedy to nebolo.

Zero-waste s deťmi je široká téma. Od plienok, cez oblečenie, jedlo, cestovanie, hračky až po sladkosti. Z časti naozaj ide. Lebo o veľa veciach rozhodujeme my, dospelí a deti nás kopírujú a učia sa, ako veci robíme. Čo sa týka plienok, tam je to len o nás, aké ich budeme používať. Či eko alebo neeko. Deti však rastú a reagujú. Keď vidia, že nakupujeme do látkových vrecúšok, používame vlastné nádobky, potraviny spotrebúvame a dopĺňame s mierou, bio odpad kompostujeme a ostatok správne triedime, berú to za svoju realitu.

To isté kopírujú s oblečením, ktoré nakupujeme uvedomelo a ohľaduplnejšie k životnému prostrediu, opravujeme si ho alebo prerábame. Taktiež vnímajú, ako čistíme domácnosť a aké čistiace prostriedky a pomôcky používame. Či vysavujeme celú kúpeľňu, len aby bola čistá a dezinfikovaná alebo berieme ohľad aj na to, akú chémiu púštame do vody a kde skončí jej plastový obal.

Toto vidia, vnímajú a berú za svoje. Ešte keď im to vieme aj vysvetliť, pri ich milých večných otázkach, tak máme skoro vyhraté.

Háčik je v tom, že naše deti nekopírujú len nás, ale celé svoje okolie. Však ich nevychovávame izolovane. Preto sú niektoré sféry zero waste života komplikovanejšie, keď príde na deti. 

My rodičia sa môžeme hádzať aj o zem, niekedy si nepomôžeme. Snažíme sa dopriať dieťaťu peknú drevennú stavebnicu s eko farbami malej českej domácej firmy, ale ono sa just bude hodiny hrať s najväčším plastovým bagrom vyrobeným v Číne, ktorý dostalo od starých rodičov pod stromček. 

My mu môžme vyrábať zdravé a bezodpadové dobrôtky a sladkôstky, ale ono sa bude aj tak najviac tešiť na kinderko, čo dostane od deda na Mikuláša. Aj keď je dedo stokrát poučený, že my také “nejeme”, lebo to vytvára nezmyselne veľa odpadu.

Tak ako na to?

Čo domácnosť, to iný príbeh. Tento je z mojej domácnosti. Zamerala som sa na hračky a sladkosti, keďže tie sú najväčším kameňom úrazu. Možno nájdete aspoň jeden bod, ktorý vám bodne. Však aj málo niekedy stačí. Však aj o tom je zero-waste :).

  • Ja ako mama hračky nekupujem. Môj syn (jediný vnuk) ich dostane od starých rodičov, rodiny a známych dosť. Na začiatku som si pripadala ako krkavčia mater. Prešlo ma to. Však mu dávam všetok môj čas a lásku. Matérie má okolo seba dosť.
  • Požiadala som darcov, že ak chcú podarovať, tak len jednu vec. Lebo keď sa to zráta, je to hromada kadečoho a kopec smetia z obalov. S týmto pravidlom som úspešná len čiastočne. Ešte stále svoje okolie “vychovávam”.
  • S kamarátkami a susedami robíme hračkový “swap”. Pre mňa absolútna topka. Keď vidím, že hračka je už obohratá, vymeníme za niečo, čo je pre Filipa nové. A po dohratí sa vráti. Funguje to perfektne a je to moja najväčšia záchrana pred záplavou stále nových žiadostí o nejaké “malinké prekvapenie”.
  • Keď sa už nová hračka kupuje (v našom prípade si tak môj manžel plní svoje detské sny), tak kvalitná. Dáme o pár eur viac, ale vydržia a môžu sa dediť. Škoda vyhadzovať peniaze za veci, ktoré sa hneď pokazia. (Takto sme sa ošalili pri kúpe detských bicích, ktoré sme nevedeli zohnať second hand. Vyhodené peniaze a kopa smetia. Poučenie pre nás!)
  • Veľa hračiek a hier si vyrábame z toho, čo máme doma. Ale to teraz asi každá rodina, keďže sme s deťmi doma a obchody zavreté. Zopár nápadov nájdete v knižke, v oboch dieloch Planéta Zem sa usmieva. Vo videách ich priamo predvádzam. A internet je bezodná studňa nápadov :).
  • Téma sladkosti. Pečiem cookies, ale nestíham dopyt po nich. Okrem toho sladkosti sú videné v okolí, takže je po nich je dopyt vysoký. Bohužiaľ sú v bezobalových obchodoch sú dosť drahé, doprajeme si ich na sviatky. A tak zásada pri komerčných sladostiach je jednoobal. Veľa vecí pre deti je totiž nezmyselne balená do viacerých obalov (krabica z papiera, vnútri podnos z plastu a este je to celé obalené do špeci fólie). Taktiež je veľa sladkostí zbytočne balených individuálne (ako kinder cukríky alebo kinder čokoládky, hoci chápem ten komfort).
  • Preto jednoobal. Najlepšie taký, ktorý sa dá recyklovať. A najlepšie sladkosti vyrobené u nás. Lentilky v papierovom obale. Gumenní medvedíci v obale, ktorý je z recyklovateľného plastu. Horalky vyrobené na Slovensku v jednoobale. Lízatko a tak. Sem tam sa šmykneme a proste sa u nás objaví aj niečo mimo vyššie uvedeného zoznamu. Je to ešte starý zvyk. Stáva sa to však čoraz zriedkavejšie. Čím je syn starší, tým začínam byť dôslednejšia. Lebo ten zvyk sa učí a ťažšie sa odučí. A ja sa učím s ním.
  • U nás zaberá vysvetľovanie typu: “Planéta je smutná, keď kupujeme kinderká. Je z toho veľa smetia a ona si nevie pomôcť sama. Je dobré, keď jej v tom pomôžeme my a miesto kinderka si urobíme tie cookies, čo ti chutia, hm?” V tomto mi pomohlo písanie príbehov o planéte Zem a zistila som, že deti sú veľmi citlivé na emócie typu smútok, úsmev, plač, radosť. Oni nechcú, aby bola planéta smutná. Možno to nezaberie vždy a hneď a vo všetkých prípadoch, ale mne to pomáha vysvetliť zložité ekologické a morálne témy. Ovocie svojho vysvetľovania zberám, keď ma môj syn upozorní na smeti v tráve pri zástavke MHD a sťažuje sa mi, že je planéta Zem z toho smutná a že prečo jej to ľudia robia. Smeti často spolu pozbierame a vyhodíme, keď je na blízku odpadkový kôš.

Takže tak. Nie sme zero waste, ale snažíme sa byť minimum waste. Ako sa nám dá. Učím svoje dieťa ako vládzem, učím seba, učím svoju rodinu. Zero waste je cieľ, zatiaľ minimum waste je zrealita. 

Ako byť ohľaduplnejší k prírode a že to ide maličkými jednoduchými krokmi učím deti aj v mojej knižke Planéta Zem sa usmieva.

Viac o nej zistíte TU.

Zdieľajte tento článok

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email