Zero waste je pojem, ktorému nerozumejú ani niektorí dospelí. Veľa z nich ho považuje za trend, ktorý o chvíľu vyprchá. Mnohí si zase myslia, že jednotlivec nič nezmôže, že zamyslieť by sa mali hlavne politici, veľké korporácie, fabriky a priemysel. Alebo, že život bez odpadu je utópia. Alebo aj že žiť zero waste je stále málo. Treba niečo viac a lepšie.
Viete, čo si o tom myslia deti?
Nič. Naozaj si nemyslia nič. Deti vnímajú. Deti cítia. Deti konajú. Nie kvôli trendu, ani kvôli fotke na instagrame, ani kvôli hroziacim štatistikám.

Ak sú k tomu vedené, či už doma alebo v škôlke, nerozmýšľajú. Oni konajú. Nie s pohoršením nad stavom veci, ale s obrovským úsmevom pri odstraňovaní problému.
Ako napríklad odpadky v lese, zle separované smeti alebo nákup do mikroténových vrecúšok.
Deti sú moji hrdinovia. Vďaka nim som aj napísala knižku Planéta Zem sa usmieva. Lebo oni chcú, aby sa usmievala. Počúvajú, vidia, konajú. Zero waste ako pojem im je fuk. Oni chcú konať dobro, chcú pomáhať, chcú ochraňovať.
Rodičia mi často píšu, ako sú sami prekvapení, že ich deti na príbehy o ochrane planéty reagujú. Pred nedávnom som čítala z knižky v jednej bratislavskej komunitnej záhrade. Prišlo tam veľa rodín a veľa milých a ešte dosť malých deťúreniec. O týžden na to mi jedna mamička napísala: “Nepovedala by som, že moje 2,5 ročné dvojičky to tak chytí a budú to chápať. Ale odvtedy, keď vidia smeti na zemi, tak to musíme ísť spolu zahodiť a do správneho koša!”

Možno si niektorí pomyslia, že zbieranie odpadkov nie je predsa zero waste.
V podstate ani nie, lebo však my smeti tvoriť nechceme. Ale tu ide o uvedomenie. Zbieranie odpadkov, ich správne triedenie a učenie sa o nich prináša deťom pocit, že niečo robia. Vidia, čo sa v našom okolí deje. Vidia, ako to prírode škodí. Pomáhajú to odstrániť. A to je prvý krok.
Druhý krok je na nás, rodičoch, pedagógoch, priateľoch. Ukazujeme im svojim správaním a konaním, že tie odpadky byť nemusia. Že sa to dá aj bez nich. Deti to veľmi radi a s vervou príjmu. Rozprávajme sa s nimi o tom, čítajme im príbehy, ukazujme, ako na to. Bez odpadu.

Prvé lastovičky pre mňa sú, že deti samé odmietajú plastové slamky. Či už je to preto, lebo si to prečítali v knižke, alebo im to bolo vysvetlené iným spôsobom. Veľa rodičov sa mi ozvalo, že boli až zaskočení, keď ich deti použili len tak z ničoho nič tú čarovnú formulku: “Mami, ale džúsik bez slamky, aby planéta Zem neplakala.”
Hreje ma to pri srdci, že deti samé upozorňujú rodičov. Že to nie je z donútenia. Že majú tú krásnu a vzácnu empatiu voči planéte. Kamarátkin 5 ročný syn vraj na knižku až tak nereagoval. Zdalo sa, že nevníma, keď mu ju čítala. Robil si svoje veci. Bola preto veľmi prekvapená, keď na výlete zrazu povedal, že slamku nechce, lebo planéta Zem je kvôli nej smutná. Tu niet čo dodať. Deti vnímajú aj podvedome a aj keď sa tvária, že ich to nezaujíma, nejakým zázračným senzorom to, čo im hovoríme, zachytia.

Dá sa ale deťom vysvetliť naozaj všetko?
Vysvetliť sa dá. Či to budú chápať je druhá vec. Niekedy potrebujú čas. Ako príklad uvediem kindervajíčko. Je to vecička, ktorú deti zbožňujú a vzdajú sa jej oveľa tažšie, ako slamky. O slamke chápu, že škodí zvieratkám, tam sa to dá ľahko vysvetliť. Ale ako povedať dieťaťu, že výroba hliníkového obalu vajíčka nesmierne zaťažuje prírodu, že žlté umelohmotné vajíčko, ktoré hneď vyhodíme, je škodlivý plast, ktorý tu bude večne a bude sa rozpadávať niekoľko stoviek rokov? Aj návod na hračku je vytlačený na papieri, kde boli použité chemické farby a museli byť vyťažené stromy na jeho výrobu. A čo s ním urobíme? Okamžite ho vyhodíme. A tá hračka? Tiež z plastu a radosť z nej trvá pár minút. Jediné ako tak ok je tá čokina, ale aj tu by sme mohli ísť hlbšie do jej výroby a prejde nás chuť.
Tak ako týmto našim zlatým malým hrdinom povedať, NIE! Nekúpim ti kinderko. Neber si ho od babky. No a čo, že tvoji kamoši ho majú a ty nie, však je to aj tak jednorazová blbosť? Pochopí to dieťa?
Nuž, ako som už vyššie spomínala. Deti to pochopia. Avšak tu prichádza aj k emócii. A tú deti zvládajú ťažšie. Potrebujú čas. Oni to spracujú. Postupne sa nastavia, že to kinderko nie je dobrý nápad. Nemusíme od nich chcieť zázraky hneď. Ich konanie príde samo a my sa budeme len čudovať. Skôr či neskôr.

Rozpísala som sa trochu. Lebo téma o malých hrdinoch ma nadchýňa a nesmierne baví. Baví ma pozorovať, ako im to ide. Ako polievajú záhradky dažďovou vodou v komunitnej záhrade. Ako rodičom pomáhajú pri nakupovaní do látkových vrecúšok. Ako upozorňujú na odpadky na autobusovej zastávke. Ako ich zbierajú v lese. Ako kŕmia dážďovky vo vermikompostéri. Ako babke vysvetľujú, že to čo má v záhrade sa nevolá hnojisko, ale kompostovisko.

Jeden chlapček, povedala mi jeho mama, vraj každý večer glóbusu, ktorý majú doma v obývačke rozpráva, čo dobré pre planétu urobil a čo cez deň zažil. Je úžasné, že planéta sa stala jeho priateľkou až natoľko, že sa stala akoby členom rodiny.
Som šťastná, že som súčasťou týchto vzácnych chvíľ. Že naši malí hrdinovia robia veľké skutky. Že v tom idú ruka v ruke s nami. Že život bez odpadu pre nich nie je utópia. Že zero waste nie je pre nich len trend. Že veria, že žiť udržateľne a s rešpektom k sebe a nášmu okoliu sa dá. Že aj malá kvapka je potrebnou súčasťou niečoho väčšieho. Ďakujem vám deťúrence a teším sa na ďalšie stretnutia a príbehy.
Na záver už len dodám, že verím, že deti sú schopné naučiť sa čokoľvek. Potrebujú k tomu len správnu formu a vedenie. Moja knižka Planéta Zem sa usmieva ich k ohľaduplnosti a láske k našej zelenej planéte učí rozprávkovou a hravou, ktorej rozumejú a ktorú dokážu rýchlo prijať. Vyskúšajte si tento spôsob aj u vás doma a uvidíte, aké zázraky vaši malí hrdinovia začnú konať. 🙂
